Nič. Treba s tým rýchlo niečo spraviť. Skúsim vybehnúť von, snáď sa mi stane niečo neuveriteľné, o čom treba svet pravdivo a obšírne informovať. Čosi, čo chytí za srdce, rozplače pár slečien, poučí hŕbu nevzdelancov a naserie kopec hnidopichov.
Vylezem z domových dverí a rozhliadam sa po okolí. Keď tu zrazu z ničoho nič. Kde sa vzala, tu sa vzala. Zástavka MHD. Moje srdco zaplesá. Jasnééé. HMD. To je ono. To je tá pravá živná pôda pre moje veľkohubé nariekanie a horekovanie. Nenápadne splyniem s čakajúcim davom. Už už začínam komponovať v hlave osnovu môjho budúceho článku, keď sa zjaví autobus. Somár vodič došiel načas. Tá hŕstka cestujúcich sa pokojne nahrnie do autobusu. Nič zaujímave, alebo predsa? Moje bystré vševidiace oko si všímne úbohej starenky bežiacej smer zastávka. Peláši za autobusom ako o život. Igelitka Tesco udiera o palicu a pletie sa jej pod nohy. Beriem pomyselné pero a začínam písať kritickú esej, keď v tom sa stane, čosi nečakané. Ten istý somár vodič opäť otvorí dvere a čaká. Predstavte si to ľudkovia moji. On na tú starú babizňu vážne počkal a ešte, aby toho nebolo dosť parta mladíkov zíde dole a pomáha tej odpornej čarodejnici po schodíkoch. Mňa snáď porazí.
Toto mi nevyšlo, ale netreba hneď tak hádzať flintu do žita. Rozhodujem sa pošta alebo banka? Toto sú jasné tutovky. Tu sa vždy niečo stane, čo treba riadne skritizovať a zniesť pod čiernu zem. Vyberám Slovenskú poštu. Vojdem v očakavaní dovnútra. Je tu akosi mŕtvo, žiadne rady, dýchateľný vzduch. Už od dverí na mňa veselo zvolá jedna z pracovníčok nech idem k jej prepážke. Milo pozdraví a celý čas sa usmieva. Spýta sa ma ako mi môže pomôcť. Som zmätený. Toto som nečakal. Neviem, čo mám robiť. Rýchlo vykokcem: - Jednu známku, prosím. - Pracovníčka sa usmeje a podáva mi známku. Zaplatím a idem preč. Pri odchode mi ešte zaželá pekný deň. Slzy mám na krajíčku. Zase nič.
Napadá mi spásonostný nápad. Kúpim si noviny a roztvorím na dvojstránke politika. Normálne sa o ňu nezaujímam a rozumiem sa do nej ako koza do petržlenu, ale čo na tom. Prípadné negatívne diskusné príspevky, zmätiem pod stôl rečami o demokracii a právom na vlastný názor, alebo nájdem nejakú tú gramaticku chybičku, ktorou zhodím diskutujúceho tak, že sa nebude chcieť ani vlastnej mame na oči ukázať. Moje nadšenie, však rýchlo opadáva. Premier odletel niekam na zahraničnú cestu riešiť ekonomickú krízu a vláda tiež s ničím novým neprišla. Ako klinec do rakvy je fotka Slovenského prezidenta priateľsky si podávajúceho ruku s Maďarským premiérom. Chytá ma zlosť.
Nasraný kráčam po chodníku. Nevšímam si okolie. Nedávam pozor a zakopávam o obrubník. Úplne ukážkovo sa rozplacnem pred partičkou tinééédžerov. Žeby mi svitla nádej? Teraz ma určite vysmejú a ja budem môcť napísať štipľavú poviedku o dnešnej nevychovanej mládeži a zaspomínať na časy keď sme my boli mladí a vážili si staršiu generáciu. Nie ako tá dnešná internetom a televíziou skazená mládež !!! V duchu si odpľujem. Zo skupinky sa utrhnú dvaja mladíci a blížšia sa ku mne. Modlím sa nech, ma idú okradnúť. To by poviedke pridalo tie poriadne grády. Karma by stúpala raketovou rýchlosťou, možno by som sa dostal aj do top 10. Moja radosť však dlho netrvá. Chlapci ma vezmú pod pazuchy a pomáhajú mi stať. Jeden z faganov sa ma dokonca spýta, či som v poriadku a či nemá zavolať záchranku. Vrie vo mne krv. Začnem sa divoko metať a kričať, nech mi dajú pokoj. Avšak opäť sa mi podvrtne noha a ja padám priamo na zadok. To už sa ku mne prihrnie aj zvyšok skupinky. Jedny ma berú pod pazuchá, druhí zbierajú moje veci rozmetané po chodníku. Nechám sa postaviť. So sklopeným zrakom stojím ako soľný stĺp, ktosi mi do ruky vsunie aktovku. Ešte raz sa ma ktosi spýta, či budem v pohode. Nemo prikývnem. Pozdravia a odchádzajú. Plačem.
Vraciam sa domov. Dúfam, že mi možno niečo napadne len tak z brucha. Pohrávam sa s večne živou a nevyčerpateľnou témou muži verzus ženy. Avšak i tu sa objavuje problém. S trpkosťou v duši si uvedomujem, že ja o druhom pohlaví absolútne nič neviem. Nemám žiaden súkromný život a v tom prípade by bolo nanajvýš nebezpečné púšťať sa do týchto vôd. Nechcem, aby sa zopakovalo faux pas z minulajška. Keď ma jedná mrcha obvinila, že som danú poviedku okopčil z jej obľúbenej romantickej telenovely. Slepica jedna. Veď ani Shakespaere nebol zrovna originálny keď písal Rómea a Júliu. Sedím pred blikajúcom monitorom až do piatej rána. Ani ťuk, ani krátky článoček som nebol schopný napísať. Nezostáva mi nič iné len sa uchýliť k tej najnižšej forme sebaprezentácie. Beriem do ruky fotoaparát a idem na balkón nafotiť susedovu mačku jak vylizuje zvyšky jedla z kontajnera za východu slnka. Spravím malý fotoserial. Narýchlo zaplátam dieru, aspoň do doby kým sa mi opäť nestane niečo NEUVERITEĽNÉ, čo svet skutočne MUSÍ vedieť.
Venované Lojzovi Dilongovi ;) a ostatným ľudom, ktorí tiež nemôžu čítať www.blog.sme.sk
